Gerulata

Prvý z nich sa objavil možno už za vlády cisára Vespaziána v 70. rokoch 1. storočia, určite však v 80 rokoch za vlády cisára Domitiána. Meno pomocnej jednotky (auxilie) zatiaľ nepoznáme. Niekedy na začiatku 2. storočia ju vystriedala ďalšia jednotka, ktorá tu ostala vyše 150 rokov. Volala sa ala I. Canenefatum a tvorilo ju okolo 500 jazdcov. Ala znamená krídlo a slúžila v boji na ochranu krídla légie v neďalekom Carnuntume. Rimania nazývali svoje auxílie podľa názvu kmeňa, z ktorého pochádzali jeho príslušníci, alebo podľa druhu zbrane danej jednotky. Auxília v Rusovciach bola vytvorená z germánskeho kmeňa Canenefátov, ktorý sídlil pri ústi Rýna a ktorý dlhšiu dobu slúžil v tábore Lopodunum (dnes Ladenburg) v Porýni. Auxília bola neustále dopĺňaná vždy z okolia, kde sa práve nachádzala, názov jej už ostal.

---

V rokoch 9 až 6 pred Kristom Rimania zriadili na území dnešného Rakúska provinciu Noricum a na území dnešného západného Maďarska provinciu Panóniu. Severnou hranicou oboch provincii bola rieka Dunaj. Ich susedmi sa stali Germánske kmene Kvádov, ktoré pod vedením kráľa Marobuda rozvrátili keltské Boiohenum v Čechách a a rozšírili svoju moc na západnom Slovensku až po rieku Dunaj.

Centrum rímskej vojenskej a územnej organizácie pri Bratislavskej bráne bolo Carnuntum (vzdialené asi 20 km od Bratislavy v súčasnosti Deutsch Altenburg v Rakúsku), najvýznamnejšia rímska pevnosť na strednom Dunaji, sídlo XIII. a XIV. légie, prístav flaviovského vojenského loďstva. Odtiaľto vyrážali rímski cisári na výpravy proti Germánom.

V roku 6 pred Kristom rímske légie pod vedením cisára Tibéria vyrazili z Carnunta, prekročili Dunaj a prvýkrát vstúpili na územie Slovenska, aby zaútočili proti Marobudovi. Povstanie podrobených kmeňov v Panónii ich však prinútilo vrátiť sa.

Rimania využívali nejednotnosť a nesvornosť Germánov, aby ich udržiavali za hranicami rieky Dunaj. Avšak po germánskom plienení Panónie v rokoch 92 a 97 si uvedomili, že samotná prirodzená hranica rieky Dunaj nemôže zamedziť nepriateľským vpádom. Preto začali s výstavbou systematických fortifikačných opevnení známych ako Limes Romanus.

V rámci Limes Romanus sa budovali rímske tábory ako sídla štyroch légii: Vindebona (Viedeň), Carnuntum (Deutsch Altenburg – Petronell), Brigetio (Szöny na juhovýchod od Komárna na pravom brehu Dunaja), Aquincum (Starý Budín). Medzi základnými tábormi vznikli vo vzdialenosti 30-40 km pomocné tábory a opevnenia. Medzi takéto tábory patrila i Geruláta, vojenský tábor pre jazdeckú jednotku nachádzajúci sa v Bratislave-Rusovciach. Na ľavom neobsadenom brehu Dunaja Rimania vybudovali oporné body v Bratislave na hrade Devín a na bratislavskom hradnom vrchu.

Sestercius cisára Antonia Pia s postavami cisára a kvádskeho kráľa a s textom: Rex quadis datus (kráľ daný Kvádom) je potvrdením, že Rimania obnovili svoju nadvládu nad germánskymi Kvádmi až koncom prvej polovice 2. storočia.

Počas markomanských vojen v rokoch 172-180 vojenské ťaženie na územie Slovenska viedol samotný cisár Markus Aurelius, ktorý pomýšľal na území Slovenska zriadiť novú rímsku provinciu. Počas tejto výpravy Markus Aurelis napísal prvú kapitolu známej knihy Hovory k sebe samému.

Časť markomanských vojen z územia Slovenska je priblížená i v známom filme Gladiátor od filmového režiséra . Hlavnú úlohu generála a veliteľa severnej armády Maxima Decima Merida neskoršieho gladiátora stvárnil herec Rusell Crow . Scéna zachytáva Rimanov, ktorí zvádzajú víťazný boj s Germánskými kmeňmi. Ďalším historickým podkladom vo filme je smrť cisára Marka Aurelia, ktorý zomrel vo vojenskom tábore Vindebona, ktorý sa nachádzal na území dnešného mesta Viedeň.

V roku 179 prezimovalo pri Laugaritiu dnešné mesto Trenčín (asi 120 km od Bratislavy) 855 vojakov II. pomocnej légie, kde o svojom pobyte zanechalo nápis na skale pod trenčianskym hradom. Je to unikátna písomná zmienka o preniknutí rímskych vojsk na najsevernejšie miesto v strednej Európe.

Napriek rímskym víťazstvám Rimania pochopili, že zriadenie novej provincie by ríšu stálo mnoho síl, preto na ďalšie rozširovanie rezignovali. Germánsku vojenskú silu sa snažili eliminovať najímaním germánskych žoldnierov a mierové vzťahy utužovať obchodom.

Mená vojenských dôstojníkov, ktorí prišli zo vzdialených posádok Dácie, Trákie a Ilýrie na nájdených náhrobných kameňov v Bratislave-Rusovciach svedčia o horúcej pôde pri ochrane jedného z najvýznamnejších dunajských brodov na území Bratislavy, kde Rimania potrebovali skúsených bojovníkov.

V relatívne pokojnom období 3. a 4. storočia vznikli na barbarskom území juhozápadného Slovenska mnohé rímske stavby. K starším predsunutým pevnostiam na dunajskej hranici v Bratislave Devíne, na bratislavskom hradnom kopci a Iži pri Komárne pribudli aj stavby civilného charakteru.

V Borinke na hradnom kopci Pajštún sa našli základy rímskej strážnej veže, v Stupave opevnený areál rímskych stavieb na štvorcovom pôdoryse, v Bratislave-Devíne základy strážnej stanice.

V 3. storočí postavili Rimania v Bratislave-Dúbravke na lokalite Veľká lúka civilnú usadlosť typu villa rustica. V dobrom stave sa z nej zachovali základy rímskej vily štvoruholníkového pôdorysu s troma nepravidelne rozloženými apsidami a troma nerovnakými vnútornými priestormi. Podmurovanie celej budovy troma vrstvami kameňov a troma vrstvami kvalitnej malty svedčí, že bola postavená ako súkromný kúpeľ pre majiteľa vily a jeho rodinu. Časť budovy tvoril bazén s horúcou vodou, ktorý bol vyhrievaný horúcim vzduchom (caldarium). Vodu do kúpeľa privádzali samospádom z asi 100 m vzdialeného prameňa. Na opačnej strane budovy bola priekopa slúžiaca na odtok vody. Villa rustica je zapísaná do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.

V 60-tych rokoch 20. storočia pri ťažbe zeminy na stavbu dunajských hrádzi bol v Bratislave-Rusovciach odkrytý jeden z pilierov pevnostnej architektúry Rimanov. Následne začal archeologický výskum, ktorý odkryl ruiny základov civilnej osady rímskych obchodníkov: rozmerného fóra cca 30x30 m so stĺporadím na jeho obvode, uprostred ktorého sa nachádzala štvorcová kamenná studňa. Civilná osada sa nachádzala pri rímskom vojenskom tábore Geruláta. Na mieste tohto archeologického objavu bolo zriadené múzeum „Antická Geruláta“.

V exteriéri múzea sú situované základy pevnostnej architektúry zo 4. storočia ako aj zvyšky murív z 2. storočia, studňa a dlažba. V lapidáriu sú umiestnené kamenosochárske diela, ktoré predstavujú Gerulátu ako ucelenú a kompletnú sídelnú jednotku. Sú to nálezy architektonických článkov, votívne oltáre a rôzne náhrobné pamiatky. Sú cenným zdrojom informácií o kontaktoch Geruláty s Itáliou, Frýgiou, Sýriou, Egyptom, Dolnou Germániou a ostatnými časťami Panónie v dnešnom Maďarsku a provincie Noricum v Rakúsku. Presnú polohu, rozlohu a urbanistické riešenie starovekej Geruláty zatiaľ nepoznáme.

Rímske vojenské tábory sa navzájom podobali, pretože boli stavané podľa vojenských regúl. Mali obdĺžnikový, zriedka štvorcový pôdorys. Ich veľkosť súvisela s veľkosťou posádky. Rimania rozlišovali dva hlavné typy vojenských jednotiek: légie, ktoré mali okolo 6000 mužov, a pomocné zbory, tzv. auxílie. Tábor légie (castrum legionis) bol veľký - musel pojať celú légiu, preto dlhšia strana merala obvykle 500 m. Slúžili v ňom len rímsky občania. Tábor pomocných zborov bol menší, dlhšia strana zvyčajne nepresahovala 200 m. Nazývali sa castellum, z čoho sa odvodzujú názvy pre kostol a kaštieľ. Slúžili v ňom obyvatelia podmanených kmeňov, ktorí však mohli získať občianstvo až po 25 ročnej vojenskej službe. Ich postavenie sa zlepšilo, keď v roku 212 cisár Caracalla poskytol všetkým slobodným obyvateľom Rímskej ríše občianstvo.

V Geruláte slúžili rôzne pomocné zbory. Prvá z nich sa objavila možno už za vlády cisára Vespaziána v 70. rokoch 1. storočia, určite však v 80 rokoch za vlády cisára Domitiána. Meno pomocnej jednotky (auxilie) zatiaľ nepoznáme. Niekedy na začiatku 2. storočia ju vystriedala ďalšia jednotka, ktorá tu ostala vyše 150 rokov. Volala sa ala I. Cannenefatum a tvorilo ju okolo 500 jazdcov. Ala znamená krídlo a slúžila v boji na ochranu krídla légie v neďalekom Carnuntume. Rimania nazývali svoje auxílie podľa názvu kmeňa, z ktorého pochádzali jeho príslušníci, alebo podľa druhu zbrane danej jednotky. Auxília v Gerulate bola vytvorená z germánskeho kmeňa Canenefátov, ktorý sídlil pri ústi Rýna a ktorý dlhšiu dobu slúžil v tábore Lopodunum (dnes Ladenburg) v Porýni. Auxília bola neustále dopĺňaná vždy z okolia, kde sa práve nachádzala, názov jej už ostal.

Hranica Rímskej ríše bývala často miestom bojov s barbarskými kmeňmi. Ak prerástli do väčších rozmerov, Rimania zvykli povolať do bojov vojenské jednotky zo vzdialených oblastí, kde bol mier. Takto sa v rokoch 145-152 časť gerulatskej aly zúčastnila bojov až v severnej Afrike, v provincii Mauretánia. V tom čase mali jej príslušníci rímske občianstvo asi za udatnosť v bojoch, lebo ala mala prídavný názov Civium Romanorum. Na náhrobnom kameni v alžírskom mestečku Tipaza bolo objavené meno jedného z jazdcov gerulátskej aly (Adiutor), ktorý v týchto bojoch aj padol vo veku 41 rokov a po 23 ročnej službe. Jazdec je na ňom znázornený s dlhou kopijou, akú nachádzame aj na nahrobných kameňoch v Gerulate.

Z náhrobných kameňov nájdených v Bratislave-Rusovciach však poznáme ešte niekoľko mien príslušníkov tejto jednotky. Istý Flaviu Attius tu slúžil ako trubač signalista (bucinator), Marius Firmus bol dokonca veliteľom (prefectus) jednotky.

Okolo každého vojenského tábora existovala aj vojenská osada (vicus), v ktorej vojaci trávili svoj voľný čas – nakupovali, zabávali sa, navštevovali kúpele. V osade žili i nelegálne družky vojakov a prípadné deti, nakoľko vojaci sa nesmeli počas služby oženiť. Až cisár Septimius Severus (194-211) povolil uzatvárať manželstvá.

V osade sa nachádzali rôzne chrámy a svätyne. Z písomných dokladov vieme, že v Geruláte stál chrám populárneho Jupitera Dolichenského. Toto božstvo pochádza zo sýrskeho mesta Doliché a vzniklo spojením rímskeho Jupitera s miestnym bohom Baalom. O kulte maloázijskej bohyni Kybelé, Veľkej matke Bohov svedčí nájdený oltárik. Nakreslená postava nesúca na pleci kríž na vypálenej tehle hovorí o prítomnosti kresťanstva v 4. storočí. Tento nález je však uložený v múzeu v Mosomagyaróvári.

Mimo rímskych osád sa nachádzali pohrebiská. V Geruláte sa objavili štyri pohrebiská. Spočiatku Rimania pochovávali takmer výlučne spálené telá, až postupne prevládol kostrový spôsob pochovávania. Nad hrobmi stáli kamenné náhrobky, bohatším jednotlivcom postavili aj väčšie náhrobné stavby. V Bratislave-Rusovciach sa podarilo objaviť niekoľko náhrobkov vďaka tomu, že v 4. storočí boli použité ako stavebný materiál v malej gerulatskej pevnosti. V tom čase boli Rimania väčšinou už kresťanmi a pohanské náhrobky znázorňujúce cudzie božstva im už neboli posvätné.

Najkrajší nájdený náhrobný kameň znázorňuje mytologický výjav Daidala ako pripevňuje krídla na ruky svojho syna Ikara. Stal pravdepodobne nad hrobom mladíka, ktorého život skončil práve tak nešťastne ako u Ikara. Cennosťou tohto náhrobného kameňa je aj v tom, že sa zachovali stopy pôvodnej farebnosti. Rímske sochy, náhrobky i chrámy boli totiž pestro pomaľované a iba zub času spôsobil, že sa farba väčšinou do našich čias nezachovala.

Medzi ďalšie významné nálezy patrí bronzová ozdobná prilba vyzdobená reliéfnymi a rytými mytologickými a zvieracími motívmi. Nosil ju pravdepodobne veliteľ pri rôznych slávnostných príležitostiach, pričom nie je vylúčené, že sa používala v boji.

Množstvo rôznych predmetov sa našlo v hroboch. Rimania vybavovali svojich mŕtvych na druhý svet nádobami s potravinami a predmetmi osobnej potreby. Takto sa v rímskych hroboch v Bratislave-Rusovciach našli: váza v podobe ženskej postavy pokrytá žltohnedou glazúrou, rozličné šperky, náramky, nahrdelníky, ozdobné ihlice do vlasov, zrkadielka, sklenené fľaštičky a samozrejme mince. Najstaršia minca je z ešte z poslednej štvrtiny 1. storočia pred Kristom z obdobia cisára Augusta, keď s osídlením Geruláty ešte nemôžeme počítať. Posledné nájdené mince v Bratislave-Rusovciach nechal raziť cisár Valens (364-378).

Rimania priniesli na územie Bratislavy vinič a naučili tunajšie obyvateľstvo dopestovať kvalitné víno. Správu o tom zaznamenal rímsky historik Aurelius Victor Sextus, miestodržiteľ v Panónii v 4. storočí, vo svojom diele Caesares, ktoré obsahuje životopisy rímskych cisárov od Augusta do roku 360. O rímskom cisárovi Probovi píše: „Tak ako Hanibal prikázal légiám, ktorých nečinnosť považoval za nebezpečnú štátu, aby mnohé miesta Afriky vysadili olivami, i on tým istým spôsobom vysadil Gáliu, Panóniu a vŕšky Moezie vinohradmi.

Začiatkom 5. storočia rímsky vojenský tábor Geruláta nevydržal tlak väčšinou barbarských germánskych národov a postupne zanikol.

V čase sťahovania národov cez územie Bratislavy sa prevalili mnohé národy.