Hrad Červený kameň

HISTÓRIA HRADU ČERVENÝ KAMEŇ

Hrad Červený Kameň založila pred rokom 1240 kráľovná Konštancia (Kunhuta), vdova po českom panovníkovi Přemyslovi Otakarovi I., dcéra uhorského kráľa Bélu III. na svojom majetku, ktorý dostala ako veno. Prvé písomné zmienky pochádzajú z 30. rokov 13. storočia.

Hrad bol jedným z reťaze stredovekých pohraničných hradov na svahoch Karpát, tvoriacich pohraničné opevnenie medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom, siahajúce od Devína cez Bratislavu popri starej ceste vedúcej z Podunajska do údolia Váhu. Pokračovali Stupavou, Svätým Jurom, Pajštúnom, Pezinkom, cez Červený Kameň, Plavecký hrad, Smolenice, Ostrý Kameň, Korlát, Dobrú Vodu, Branč, Čachtice, Beckov, Hlohovec, Trenčín, Vršatec, Ilavu, Lednicu, Považskú Bystricu, Hričov a Budatín až do Žiliny. Väčšina týchto pevností vznikla až v druhej polovici 13. storočia. Červený Kameň patril k najstarším z nich. Kronikár, ktorý túto správu zapísal (Přibík Pulkava z Radenína, kronikár cisára Karola IV.), nazval hrad "Rothernstein", t. j. Červený Kameň.

Hrad sa v dobových písomných dokumentoch označuje ako Bibersburg, Pybersburg alebo Piberstayn čo znamená Bobrí hrad, či Bobrí kameň. Tento názov sa objavuje v nemecky písaných dokladoch ešte aj v polovici 18. storočia. Paralelne sa od 16. storočia používa aj maďarský názov Vöröskö (Červený Kameň).

Hrad - kráľovský majetok, neskôr dostávala uhorská šľachta za vojenskú a hospodársku pomoc panovníkovi alebo sa stával zálohou pre veriteľov. Za pomerne krátku dobu od 13. až do začiatku 16. storočia sa tu vystriedal celý rad šľachticov.

V roku 1296 ho kúpil uhorský šľachtic a vojvoda Matúš Čák Trenčiansky (*1252 +18.3.1321) za 200 mariek striebra a rytiersky pancier. Vo svojej dobe bol najmocnejším mužom a vládcom celého západného a stredného Slovenska – Pán rieky Váh a Tatier. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 až 1312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev a správal sa ako samostatný panovník.

O sto rokov neskôr ho vlastnili Wolfurthovci (do roku 1440), potom pezinský a svätojurský gróf Juraj a jeho syn Peter, od ktorého ho v roku 1511 získali bratia Juraj a Ján Zápoľský (1487-1540). Ján Zápoľský sa narodil na Spišskom hrade a po smrti kráľa Ľudovíta II. Jagelonského v bitke pri Moháči v roku 1526 ho časť uhorskej šľachty zvolila ako uhorského kráľa. V bitke pri Moháči zahynul i Juraj Zápoľský.

V roku 1523 hrad Červený Kameň získali od kráľovnej Márie Habsburgskej, manželky Ľudovíta Jagelonského Thurzovci, konkrétne bratia Alexius (1490-1543) a Ján Thurzo, spišskí magnáti. Alexius bol dedičný spišský gróf, kráľovský sudca, palatín a kráľovský miestodržiteľ Ferdinanda I. Habsburského.

Thurzovci už v 15. storočí patrili k najbohatšej uhorskej šľachte. Spolu s augsburských Fuggerovcami v roku 1494 založili na vtedajšiu dobu rozsiahly ťažiarsko-mediarsky podnik v Banskej Bystrici. Meď ťažená v okolitých horách dopomohla Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti k celoeurópskemu uznaniu a ohromnému bohatstvu. Thurzovsko-fuggerovská mediarska spoločnosť bola v rokoch 1494-1526 objemom výroby vo vtedajšej Európe bez konkurencie. Meď z Banskej Bystrice sa vyvážala do celého sveta a tvorila 40% európskeho objemu.

Thurzovcov s Fugerrovcami spájali aj príbuzenske zväzky. Alexiov a Jánov nevlastný brat Juraj III. Thurzo (*1467 Krakov +1521 Augsburg) mal za manželku Annu Fuggerovú. Po svojom otcovi bol riaditeľom Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti. Meštianske práva mal v Krakove, Norimbergu a Levoči. V roku 1511 bol dokonca starostom Krakova.

V roku 1528 Turzovci museli hrad dať do zálohy a na jeho vyplatenie už financie nezohnali a tak hrad spolu s panstvom získava Anton Fugger (1493-1560), ktorí ho kúpili spolu s panstvom v roku 1535 od Alexeja Thurzu za 105.401 uhorských zlatých. Zrejme už pred kúpou Fuggerovci plánovali nahradiť stredoveký hrad novým fortifikačným objektom s rozsiahlymi skladovacími priestormi pre bezpečné uloženie vyťaženej medi. Moderná pevnosť bola v danej dobe nutnosťou i vzhľadom na napätú politickú situáciu v Uhorsku po nešťastne prehratej bitke pri Moháči v roku 1526. Uhorské vojsko bolo tureckým sultánom Sülejmanom porazené. V bitke zahynul i uhorský kráľ Ľudovít Jagelonský a krajina bola vydaná drancovaniu tureckým hordám.

V závere 15. storočia nastáva nevídaný pokrok vo vývoji palných zbraní. Tento pokrok si vyžiadal zásadné zmeny pri stavbe fortifikácií a pri opevňovaní miest. Stredoveké hrady strácajú svoj dominantný význam, nie sú schopné obrany a pre človeka novoveku nie sú vhodné ani na bývanie. Do vývoja fortifikácií zasiahlo Taliansko. Základom nových pevností sa stal kastel so štvorcovým pôdorysom a s kruhovými nárožnými baštami.

Prvým mimotalianskym autorom, ktorý sa zaoberal teóriou výstavby kamenného opevnenia a fortifikácií bol slávny Norimberčan Albrecht Dürer (1471-1528), ktorého predkovia pochádzali zo Sedmohradska, z obce Ajtós (dnes juhovýchodné Maďarsko). Vo svojom diele Etliche Unterricht zur Befestigungen der Städte, Schlösser und Flecken, vydanom v roku 1527, navrhoval tri základné typy bášt, ktoré sú v podstate spojením talianskej praxe s nemeckou tradíciou.

Historicko-spoločenské prepojenie augsburských Fuggerovcov s A. Dürerom je známe. Vieme, že portrétoval niekoľkých členov ich rodiny. Ich spoločné styky aj s Thurzovcami možno datovať do rokov 1506 - 1509.

Z tohoto dôvodu na mieste stredovekého hradu začali Fuggerovci v roku 1535 budovať novú renesančnú pevnosť prvú svojho druhu v strednej Európe. Hrad s pôdorysom nepravidelného štvorhranu, s mohutnými nárožnými baštami, typologicky vychádza z podobne riešených pevností v Taliansku z 15. storočia, s rozsiahlymi skladovacími priestormi v jej suteréne. Pre typ kazemát Červeného Kameňa nemáme doteraz v strednej a západnej Európe obdobu. Jedinou typologicky príbuznou stavbou by mohla byť pevnosť Unnot pri Schaffhausene vo Švajčiarsku, ktorá bola postavená v rokoch 1564 - 1582, takže na systém fortifikácie Červeného Kameňa nemohla vplývať.

Na odborné staviteľské práce pri stavbe pevnosti si Anton Fugger pozval majstra Jána Spazza (Giovanni de Spatio), pôsobiaceho v Bratislave, s ktorým uzatváral čiastkové zmluvy.

Napriek premysleným plánom výstavba pevnosti trvala 20 rokov. V prvej stavebnej etape (1535 - 1544) boli postavené všetky štyri nárožné bašty pevnosti a obvodové, tzv. plášťové murivá, ktoré bašty spájali, ako aj vysoká zaklenutá pivnica po dĺžke juhozápadného krídla i systém kazemát, vetracie šachty, kurtiny, kryté ochodze so strieľňami, ochodza pre stráže pred severovýchodným múrom. Postavená bola fortifikácia - technická časť pevnosti, ktorá bola v prípade nutnosti už prispôsobená na obranu.

V roku 1546 Fuggerovci vystúpili z Thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku, čo negatívne ovplyvnilo stavebné práce. Druhá stavebná etapa preto začala až po troch rokoch, v roku 1548. Dostavané bolo obytné administratívne krídlo s kaplnkou na poschodí, zasvätenou sv. Kataríne. Pokračovalo sa i ďalšími technickými, pre funkciu pevnosti nevyhnutnými súčasťami, ako je hĺbenie studne, čo robili pod vedením Jána Spazzu a neskôr Juana de Simona (studňa plnila svoju funkciu v starom hrade, postupne ju prehlbovali a zväčšovali). Cez hradbovú priekopu k vstupnej bráne v severozápadnej krídle bol postavený padací most na kamenných pilieroch. Piliere postavili v roku 1555 spolu s dubovým mostom. Práce realizovali habánski tesári. Boli dokončené predhradia zo severnej strany pevnosti, ktoré boli pôdorysne a rozsahom ešte predhradiami stredovekého hradu.

Rozsiahla na svoju dobu jedinečná fortifikačná architektúra si vyžiadala väčšie náklady než s akými sa pôvodne rátalo. Produkcia červenokamenského panstva ich nestačila kryť, preto stavbu financovala aj fuggerovská centrála v Augsburgu prostredníctvom viedenskej faktórie.

Administratívno-obytné juhozápadné krídlo bolo dokončené až v roku 1556. Plynulému pokračovaniu výstavby pevnosti bránila hmota stredovekého hradu, ktorý počas výstavby pevnosti postupne likvidovali. V rokoch výstavby hrad slúžil aj ako dočasné sídlo správy panstva a poskytoval aj ubytovanie remeselníkom pracujúcim na stavbe novej pevnosti. Časť staršieho stavebného materiálu sa použila pri novej výstavbe. Posledné objekty stredovekého hradu boli zbúrané až v roku 1555.

Stavba bola dokončená v roku 1556. Zápis v rodinnej kronike Fuggerovcov v Augsburgu hovorí: „Tak postavil pán Antonius Fugger zámok Bibersburg so všetkým úplne znova od základov na skale, s baštami a všetkým nevyhnutným ho dobre opevnil tak, že môže odolať každej sile.“

Napriek pevnostnému charakteru hrad už od začiatku predstavoval typické panské sídlo, kde vedľa obytných miestností sa vyskytoval celý komplex priestorov zabezpečujúcich základné potreby panstva. Zariadenie hradu bolo jednoduché, bez zbytočného prepychu. Fuggerovci sa tu zdržiavali len krátkodobo. Hrad obývali predovšetkým zamestnanci. Za jeho správu boli zodpovední provizori, ktorí mali na ochranu hradu v službách hradnú posádku a 12 spoľahlivých drábov. Financie na výstavbu hradu si Fuggerovci zabezpečili aj zreorganizovaním finančnej správy panstva a hospodárením vo vlastnej réžii. Fuggerovci vybudovali na panstve veľké pivnice a viničné hospodárstvo.

Po náhlej smrti Antona Fuggera v roku 1560 nastali medzi dedičmi spory o rozsiahly majetok, medzi iným aj o Červený Kameň, ktorý sa navyše nachádzal v tesnej blízkosti tureckého nebezpečenstva a preto pre rodinu Fuggerovcov stratil význam. Po úradnom odhade ceny panstva v roku 1570 až v roku 1581 kúpil od Marka Fuggera časť majetku Mikuláš II. Pálffy (1552-1600), barón z Erdödu. O dva roky neskôr v roku 1583 Fuggerovci definitívne odchádzajú zo Slovenska.

Mikuláš II. Pálffy bol typickým príslušníkom novej uhorskej šľachty, ktorá si svoje postavenie aj majetok vybudovala na vojenskej kariére a na úplnej oddanosti habsburskej dynastii, významným príbuzenstvom a výhodným sobášom. Pálffyovci boli pôvodne zemanská rodina, ktorá svoj znak – jeleňa, vyskakujúceho z kolesa – dostala za kráľa Mateja Korvína. V roku 1583 Mikuláš II. Pálffy uzatvára výhodný sobáš s Máriou Magdalénou Fuggerovou, grófkou z Kirchbergu a Weissenhornu, vnučkou Antona Fuggera a tým časť hradu získava aj vo forme manželkinho vena. Zvyšnú časť hradu a panstva sa mu podarilo vykúpiť do roku 1588 za veno nevesty za 94 012 rýnskych zlatých, teda za menej ako zaplatili Fuggerovci Alexiovi Thurzovi v roku 1535.

Mikuláš Pálffy spolu s manželkou Máriou Magdalénou sa tak stali majiteľmi rozsiahleho panstva s dvadsiatimi obcami a mestečkami, ako napríklad Častá, Dolné Orešany, Doľany, Budmerice, Vištuk, Jablonec, Košolná, Kaplná, Dubová atď.,a ich sídelným hradom sa tak stal hrad Červený Kameň. Do kúpy červenokamenského panstva nemal Mikuláš Pálffy reprezentačné sídlo, aké si koncom 16. a začiatkom 17. storočia stavala na vidieku vtedajšia šľachta. Preto začal nehostinnú, na bývanie len málo uspôsobenú fortifikáciu prestavovať na renesančno-barokový zámok s bohatými, výtvarne riešenými interiérmi, kaplnkou, rytierskou sieňou a dobovou sallou terrenou.

Prestavba začala v dnešnom vstupnom (severozápadnom) krídle, dokončená bola v roku 1585. Nadstavané podlažie s obytnými priestormi má doposiaľ zachované mohutné renesančné klenby s výraznou dobovou typológiou. Do severného záveru krídla dostavali hodinovú vežu, prístupnú novým širokým schodiskom. Do styku juhozápadného a severozápadného krídla vstavali funkčné točité schodisko, ktoré ostalo tiež zachované.

Neskôr dostavali juhovýchodné, protiľahlé krídlo, kde na prízemí vystavali vysokú dvojtraktovú zaklenutú sieň. Klenby traktov sú vpustené do mohutných stĺpov (dnes prešovňa). Pri prestavbe dbali na to, aby mal zámok impozantné rozsiahle nádvorie, ktoré bolo technicky dômyselne odvodnené. Pod štrkovým povrchom bola sieť kanálov. Odtok vody z nich bol v smere spádu cez vstupný prejazd do hradu, pod podlahou prešovne v juhovýchodnom krídle a cez jednotraktové severovýchodné krídlo do hradnej priekopy.

Dostavba prízemného hospodárskeho jednotraktového krídla s veľkou čiernou kuchyňou určila základnú pôdorysnú dispozíciu, ktorú okrem malých zmien poznáme i dnes. Prvú etapu dostavieb ukončili prestavbou staršieho juhozápadného obytného fuggerovského krídla. Tu, približne v osi dispozície krídla, vo východnom trakte, dal Mikuláš Pálffy vybudovať rozsiahlu sieň (schodiskový vestibul) so širokým jednoramenným schodiskom na prvé poschodie. Realizácia schodiska je datovaná na pilieri schodiska rokom 1590.

Do siene sa vchádza z nádvoria dvoma kamennými renesančnými portálmi. Rodové erby v supraporte portálu s dátumom 1590 patria Mikulášovi Pálffymu a jeho manželke Márii Magdaléne Fuggerovej. Portály sú dielom Majstra Battistu Gallusa, žijúceho v Deutsch Altenburgu v Rakúsku. Úpravu staršej kaplnky viedol Jakub Moral z Trnavy, jeho palierom je Anton Patriarch z Dobrej Vody, Matúš a Wilhelm Canazzi z rakúskeho Brucku nad Leithou. Kaplnku Panny Márie vysvätili v roku 1605.

Upravovateľ hradu Mikuláš Pálffy, bojovník s Turkami, sa stal známym ako tzv. rábsky hrdina, keď spolu s Adolfom Schwarzenbergom dobyl Ráb (Györ). Po ďalších víťazstvách pri Tate a Veszpréme ho cisár Rudolf II. v roku 1599 vymenoval za dedičného župana Bratislavskej župy a udelil mu titul grófa. Dlho sa svojej sláve netešil, zomrel v roku 1600 ako 48-ročný. Pochovaný je v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave.

V roku 1620 hrad vyhorel a opravený bol iba provizórne. Až po ukončení dedičských sporov, ktoré skomplikovala smrť synov Mikuláša Pálffyho (Štefana a Jána) a ich matky Márie Magdalény Fuggerovej (dožila sa 80 rokov), prevzal úlohu dediča a pokračovateľa prestavby hradu Mikuláš IV. Pálffy (1657-1732), syn Štefana Pálffyho.

Prestavba, uskutočnená za Mikuláša IV. Pálffyho v druhej štvrtine 17. storočia, odrážala rýchly spoločenský vzostup rodiny. Prispelo k tomu opäť aj veno, ktoré získal Mikuláš IV. Pálffy výhodným sobášom a Máriou Eleonórou Harrachovou (rodina pochádza z Horného Rakúska). Pálffyovci aj Harrachovci patrili k "novej" šľachte, ktorá získala svoje majetky a tituly službou a oddanosťou habsburskej dynastii.

Veľkolepé renesančno-barokové prestavby smerovali k reprezentácii a kvalitnému dobovému bývaniu. Staršie trámové stropy nahradili v traktoch piana nobile valenými lunetovými a korýtkovými klenbami, ktoré umožňovali bohatú štukovú a freskovú výzdobu. V závere schodiskového vestibulu vznikla salla terrena, schodiskovú sieň na prvom poschodí vyzdobili portrétnymi bustami cisárov. Obnovená bola i rytierska sieň a kaplnka s pôdorysom osemuholníka. Na obytné účely upravili aj juhovýchodné krídlo nad prešovňou.

Prestavbu viedli prevažne známi stavitelia, sochári, kamenári, štukatéri a maliari, ktorí pracovali aj na prestavbe Bratislavského hradu a na stavbe bratislavského paláca Pálffyovcov na Zámockej ulici, na stavbe kaštieľa v Stupave a na prestavbách v Bojniciach, ktoré mali Pálffyovci v zálohe od roku 1637.

Vedením prestavby bol poverený Filiberto Luchese, ktorý postupne prizýval odborníkov pre jednotlivé remeslá. Zdanie palácovej architektúry mala okrem iného zabezpečiť aj terasa nad jednotraktovým, jednopodlažným severovýchodným krídlom. Za dekoratívnu výzdobu bol od roku 1654 zodpovedný sochár David Weiss z Rakúska, autor portrétnych búst cisárov v schodiskovej sále. V roku 1654 pracovali na Červenom Kameni aj štukatéri Carlo Merlian a Alessandro Xereni (Sereni). Pozlacovač a maliar R. Arnold z Bratislavy maľoval slnečné hodiny na fasáde zámockého dvora.

Sochár a kamenár Camillo Rezzi (Retzi) dodal schodiskové stupne a balustrádu, ako aj práce v kaplnke, portály a okná v juhozápadnom krídle. Do štukami dekorovaných stropov v kaplnke a v obytných miestnostiach maľoval potom medailóny Carpoforo Tencalla. Fresky zobrazovali alegorické a biblické výjavy.

Stavebné práce pravidelne kontroloval Carlo Martin Carlone a palier Giovanni Battista Rava. V roku 1657 dokončovali sallu terrenu s grottou z bojnického tufu, dlažbu a štyri vodné nádrže robil majster kamenár Franz Strickner, štuky dokončil Francesco Bussi. Bernardo Giuliani z Piešťan dokončil studňu na nádvorí hradu. Sochu Panny Márie nad supraportou jednoduchého, ale impozantného vstupného portálu do hradu pozlátil v roku 1674 Fridrich Klery z Rakúska.

Počas posledného stavovského povstania vedeného Františkom II. Rákóczim (1676-1735) v roku 1705 bol hrad Červený Kameň značne poškodený. S opravou a ďalšími prestavbami hradu začal až pravnuk Mikuláša IV. Rudolf Pálffy (1710-1768) spolu s manželkou Máriou Eleonórou Kaunitz-Rietbergovou. Najprv opravil poškodené časti hradu, a to predovšetkým plášťové murivá a delové bašty, ktoré v tomto čase ešte slúžili svojmu účelu.

Po prvých obnovách v roku 1758 vypukol v severozápadnom krídle nad vstupnou bránou hradu požiar, ktorý zničil obytné priestory a hodinovú vežu. Pri obnove požiarom zničenej časti hradu pokračovali nadstavbou ďalšieho podlažia nad juhovýchodným krídlom. Dostavili i južnú a východnú baštu, podlažia zastrešili vysokými manzardovými strechami. Pred hmotu východnej bašty, do styku juhovýchodného a severovýchodného krídla vstavali nové komunikačné schodisko. Vstup do schodiskového priestoru umožnil kamenný barokový portál z nádvoria hradu.

V reprezentačnom juhozápadnom krídle prestavali strop nad rytierskou sieňou. Pribudol nový barokový kozub, kaplnka dostala nový vstupný portál s Veraikonom v nadpraží. V predhradiach, ktorých opevnenie sa sústavne obnovovalo od roku 1640, pokračoval Rudolf v diele Mikuláša IV. Pálffyho. Dal obnoviť stajne a jazdiareň, pristavil nové hospodárske budovy. Padací most do hradu nahradil kamenným na sústave pilierov a arkád, nanovo upravil záhrady (v roku 1793), kde okrem vzácnych stromov dal vysadiť aj exotické rastliny a stromy (pomarančovníky, citrónovníky a figovníky).

Raritou Červeného Kameňa je hradná lekáreň na prízemí juhozápadného krídla, funkčná až do 19. storočia, kde nábytkový korpus a výzdoba interiéru lekárne sú datované rokom 1752. Z lekárne "Zlatý orol", zriadenej už v 17. storočí, sa zachovali nádoby z talianskej majoliky. Známemu mecénovi umenia Rudolfovi Pálffymu sa pripisuje i baroková Krížová cesta približne z polovice 18. storočia, ktorá viedla diagonálne od vstupu do areálu hradu, cez lúku k pohrebnej kaplnke Pálffyovcov. Jej barokové skulptúry vykazujú príbuznosť s dielom Štefana Steinmasslera, žiaka Ľudovíta Godeho, nasledovníka Georga Raphaela Donnera.

V 19. storočí mali prestavby na hrade a v jeho areáli utilitárny charakter. Až začiatkom 30. rokov (1931-1932) bratislavský architekt S. Sporzon modernizoval časť obytných priestorov v juhovýchodnom krídle, kde boli vstavané moderné hygienické zariadenia, upravovali sa stropy a modernizovalo vykurovanie. V neskoršom období už neprišlo k zásadným stavebným zásahom, ktoré by výraznejšie pozmenili vzhľad hradnej budovy. Posledný člen pálfiovského rodu opustil hrad v roku 1945 a o štyri roky neskôr bol hrad vyhlásený za štátny kultúrny majetok.

V roku 1950 na hrade Červený Kameň bola otvorená prvá expozícia, zostavená z jedinečných kusov historického nábytku, keramiky, skla, obrazov, grafík, plastík, zbraní, textilu, zbierok archívneho charakteru. Prevažná časť vzácnych zbierok pochádza zo zvozov realizovaných v rokoch 1948-1951.
V roku 1970 bol hrad vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatkou. Bolo tu zriadené múzeum ktorého činnosť je zameraná na dokumentáciu vývoja bytovej kultúry šľachty od 16. do začiatku 20. storočia a vývoja vojenskej techniky na slovenských hradoch.

Stav hradu bol však z hľadiska stavebného, prevádzkového i pamiatkového alarmujúci. Preto sa v roku 1976 prikročilo ku generálnej rekonštrukcii hradného komplexu. Takmer po 17-násťročnom uzavretí hradu v roku 1992 pracovníci múzea sprístupnili prvú výstavu Zo zbierok Múzea Červený Kameň. V roku 1993 bolo sprístupnené juhozápadné krídlo hradu a v roku 1997 aj krídlo juhovýchodné. Expozície historického nábytku, zbraní a interiérových doplnkov nereprodukujú chronologicky záväzne vývoj bytovej kultúry šľachty od 16. do začiatku 20. storočia. Spôsob inštalácie využíva značné architektonické a estetické hodnoty interiérov a dotvára ich zodpovedajúcim zariadením, využívajúc najmä bohatú intarziu.

Na hrade Červený Kameň sa natáčali filmy Fantagiró a Dračie srdce.

V súčasnosti hrad Červený Kameň patrí medzi najnavštevovanejšie hrady na Slovensku.